Prezentácia Ľubomíra Solína z Geografického ústavu SAV na tému inžinierskeho a integrovaného prístupu ma celkom oslovila. Zaujal ma najmä apel na nízku úroveň zodpovednosti miestnych ľudí v ochrane pred povodňami a nevyhnutnú potrebu multidisciplinárnej spolupráce zainteresovaných subjektov. Nepovedal však ako zvýšiť zodpovednosť miestnych ľudí. Ladislav Podkonický (vodohospodár na dôchodku) to vo svojom príspevku o stave legislatívy v protipovodňovej ochrane na Slovensku tiež potvrdil. Jasne definoval, že zákony o vodách, protipovodňovej ochrane, lesoch, poľnohospodárskej pôde i zamestnanosti podporujú i žiadajú zvyšovanie retencie dažďovej vody v lesnej, poľnohospodárskej i urbánnej krajine. Skonštatoval, že tieto zákony vychádzajú z predstáv legislatívnych nástrojov uhorského práva v 19. storočí. Bolo príjemné počúvať tieto slová. Hlavou mi preblesklo, že prichádza čas skutočnej partnerskej spolupráce zainteresovaných v ochrane vôd na Slovensku a že Slovensko sa môže stať lídrom v Európskej únii na tému voda. Posledné dve vety rečníka ma však vrátili do reality. Spolupráca nie je možná. Dozvedel som sa, že miesto pre údajných diletantov a amatérov tam nie je, lebo za bývalej vlády nezmyselne premrhali desiatky milióny tých eur, ktoré chýbajú v prevádzke Slovenského vodohospodárskeho podniku.
Tému následne rozkošatil profesor Viliam Macura zo Stavebnej fakulty STU, ktorý bez toho, aby bol daný priestor pre prezentáciu Programu revitalizácie krajiny, tvrdil, že Vládny program revitalizácie krajiny bol nezmysel so zbytočne vyhodenými peniazmi. Na vedeckej konferencii dokonca vyslovil názor, že to čo sa urobilo za bývalej vlády v Programe revitalizácie krajiny, hraničí s trestnoprávnou zodpovednosťou všeobecného ohrozenia. Povedal aj veľa iných nezmyslov, ktoré sú v rozpore s úrovňou vedeckého prístupu hodnotenia čohokoľvek. Vo svojom vystúpení prezentoval o Programe revitalizácie krajiny množstvo poloprávd a vedeckých nezmyslov až klamstiev. Prezentoval pritom fotografie, ktorých nie je autorom a ktoré vznikli za iných okolností. Profesor Macura jednoducho pozbieral fotodokumentáciu z internetu a názory z dennej tlače a na základe týchto zdrojov napísal „vedecký" článok. Tiež som sa dozvedel, že je skvelé, že éra revitalizácie krajiny v podaní bývalej vlády sa skončila. Ostáva mi len veriť, že profesor Macura ponúkne občanom Slovenska reálnu protipovodňovú ochranu.
Od docenta Ľuboša Juríka z Nitrianskej poľnohospodárskej univerzity som sa dozvedel, že Európa štartuje programy realizácie zelenej infraštruktúry aj pre potreby protipovodňovej prevencie, prevencie pred suchom i ochrany biodiverzity. Prekvapil ma jeho názor, že používanie dreva na budovanie zelenej infraštruktúry je hriech, páchaný na prírode. Doteraz som si myslel, že všetky miestne materiály, ktoré sa používajú na budovanie vodozádržných opatrení, sú ekologicky vhodné a použiteľné. Možno slovenskí experti na vodu prídu s novou, teda so staronovou inováciou použitia betónu či plastu, a presvedčia kompetentných, ktorí schvaľujú finančnú podporu, že hnedá infraštruktúra (priehrady, hrádze i regulácie potokov) je vlastne zelená infraštruktúra. Tiež som neveriacky počul komentár docenta, ako okomentoval úroveň kladených otázok prieskumu názorov zástupcov obcí na realizované projekty Programu revitalizácie krajiny, ktorý zrealizovala Nadácia na podporu občianskych aktivít (www.npoa.sk). Údajne to robili ľudia zo zúfalstva zachrániť to, čo sa nedá zachrániť. Ja som očakával, že to vedeckou analýzou zhodnotí to zúfalstvo. Toho som sa však nedočkal.
Nakoniec, vzhľadom na priebeh konferencie, jej účastníci paradoxne, po viacerých prezentáciách konkrétnych príkladov protipovodňovej ochrany, realizovaných v rámci Programu revitalizácie krajiny, či mimo neho, potvrdili vhodnosť a potrebu realizácie opatrení na zadržiavanie vody v krajine! Keď však v záverečnej diskusii profesor Matúš Jakubis zo Zvolenskej univerzity vyslovil rečnícku otázku, kto je vlastne spokojný s Programom revitalizácie krajiny, keď vodohospodári, lesníci a poľnohospodári sú nespokojní, dovolil som si vstúpiť do diskusie a povedať: „Spokojní sú predsa občania, starostovia i ja osobne, že sa pomohlo občanom aj v tých najzaostalejších regiónoch". Vtedy profesor Jakubis nevydržal a prekrikoval môj asi minútový príspevok: „Vypnite mu mikrofón!" Následne sa konferencia skončila. Potvrdilo sa mi teda, že jej cieľom bolo len znegovať Program revitalizácie krajiny a nie to, čo bolo v názve samotnej konferencie.